Ľubomír Tongeľ

Už od septembra začal vianočný čas a zhon podporený reklamou. Vzniklo veľa článkov za účelom napísať niečo „in“ a možno aj preto, aby získal veľa „likov “ a zdieľaní. Ja to píšem preto, aby sme pochopili a prestali sa naháňať a začali si  Vianoce znova užívať po cely rok. Nič sa nestane, keď nám bude niečo chýbať, veď tam toho bude ešte stále dosť. Pri zhone zabúdame na to, že treba rozdávať hlavne objatie a lásku.

Ako vnímam Vianoce ja? Nikde sa nedá zaparkovať, všade veľa ľudí, znechutených, nevedia, čo by komu ešte kúpili. Mama na mňa kričí, že som toho toľko zabudol a nekúpil som tú, alebo hentú vec, ktorá bola v zľave.

Nikdy neviem čo mám komu kúpiť. Kamarát sa ma minule pýtal, či kúpil dostatočne drahý darček a to už bol asi piaty človek s touto otázkou. Vravel som im, že je jedno koľko stál, ale ide o to, že koľko lásky k tomu darčeku pribalíš. Viem, že kamaráti ľúbia svoje polovičky a dali by im všetko, len som im chcel povedať, že na tom nezáleží, záleží iba na tom pribalenom cite…

Aké darčeky som si vážil ja? Všetky od môjho brata, ktorý musel veľa preto obetovať, len aby ma potešil, od mojej mamky a babky, ktorá mi ho dala v tom najčistejšom úmysle. Od mojej veľmi dobrej kamarátky, keď som sa sťahoval 400km ďaleko, dostal som od nej kľuč od bytu, aby som vedel, že ma vždy rada privíta. Páčila sa mi fotka môjho kŕsňatka v brušku mojej kamarátky, horalka od spolužiačky na výške, všetky darované knihy. Hodinky od priateľky, wellness pobyt od kolegov, ale aj dobrá fľaša od priateľov, ktorú sme spolu vypili. Nezabudnem ani na výnimočný dar od bratranca k mojej 30-ke, „jeho zbierka porna“ J. Neviem prečo som dostal tento posledný netradičný dar, ale aj ten potešil, lebo bol darovaný s cieľom potešiť.

Priatelia sa ma pýtajú, „čo si ty praješ pod stromček, po čom túžiš, chceme ti urobiť radosť“, ja im hovorím, že chcem mať ich pri sebe, tak ako doteraz. Cítiť ich úprimne podanie ruky, pevný stisk a ich prítomnosť. Od kamošiek chcem objatie a úsmev a ich šťastie. „A fakt nič nechceš?“ Čudovali sa. Ako nič, veď to čo mi vždy ochotne dávate je tak veľa a tak vzácne, že nič iné už nechcem. Všetko mám a ďakujem Vám za Vás.

O tom by to malo byť, Vianoce by mali byť každý deň v roku. Tešme sa, ako keď sme boli deti, vtedy sme sa na Vianoce tešili už od konca prázdnin a to nemusela byť ani otravná reklama. Nevedel som sa dočkať prekvapenia, čo si kto nájde, ale hlavne nás tešilo to, že ako sa poteší braček a sestrička, či mama môjmu daru. Až potom nás tešili tie naše. Nemali sme peniaze, ale túžbu spraviť radosť! A verte, že náš detský dar potešil najviac!

Na záver, vidím okolo iba prázdno a zhon za niečím hmotným , pýtam sa, kde sa vytratilo to čaro, to posolstvo, či zmysel. Veď to mal byť sviatok pokoja, radosti a šťastia. To podstatné nie je hmotné, je to puto k blížnemu. Učme aj naše deti, aby vedeli čo je podstatné.

Priatelia moji a aj ľudia, ktorých nepoznám, prajem Vám krásne Vianoce, veľa pokoja a lásky, veľa objatí a spokojnosti, samozrejme aj vysnívaných darčekov, aby ste videli len usmiate tváre vo svojej rodine.

Ďakujem Vám, že ste, ste môj najkrajší dar!